Dlho plánovaná a niekoľkokrát odkladaná zahraničná expedícia nášho klubu konečne úspešne zakončená. Pre nepriaznivé počasie sme do Álp vyrazili až 30. 7. 2011, keď sa malo počasie umúdriť. Desaťčlenná expedícia sa prepravila na troch autách do národného parku Vysoké Taury v Rakúsku, aby vystúpila na 3666 m vysoký Großvenediger a na najvyššiu horu celého Rakúska Großglockner 3798 m vysoký.
Expedícia obidva náročné ciele splnila. Na Großvenediger vystúpilo všetkých desať členov za krásneho slnečného počasia z vysokohorskej chaty Defreggerhaus. Výstup na najvyšší štít Rakúska Großglockner sme absolvovali z vysokohorskej chaty Luckner Hütte, nakoľko všetky vyššie položené chaty boli beznádejne obsadené. Osem členov expedície vyrazilo deň po silnej búrke ráno o 04.30 hodine smer Großglockner, aby o 12.00 štyria z nich stáli na streche Rakúska vo výške 3798 m.
Ostatní štyria členovia výstupu čakali vrcholové družstvo na Chate arcivojvoda Johann vo výške takmer 3451 m. Počas celého výstupu na Großglockner bolo hmlisto s drobným občasným snežením, čo ale nebola príčina výstup zastaviť, ba naopak, vyhli sme sa nebezpečnej tlačenici na exponovaných a kritických miestach výstupovej trasy. Medzitým dvaja účastníci expedície spoznávali krásy Východného Tirolska v okolí Lienzských Dolomitov.
Viac fotografií z podujatia si môžete pozrieť v Pehovskej fotogalérii alebo v Eleninej fotogalérii.
Podrobnejšia správa o akcií:
Großvenediger 3666 m
Tento krásavec v Národnom parku Vysoké Taury je veľmi populárny, hlavne pre svoju výšku a dostupnosť. No nemal by sa podceňovať, hlavne pri nečakanom zvrate počasia, ktoré nad 3000 m dokáže poriadne vyskúšať každého jednotlivca.
My sme absolvovali výstup na Großvenediger začiatkom augusta 2011 z údolia Virgental. A tu je niekoľko rád, ktoré boli aj nám nápomocné. Ubytovanie na vysokohorskej chate Defreggerhaus sme mali rezervované. Telefonicky sme mali dohodnutú aj taxi službu z mestečka Hinterbichl na chatu Johannis Hütte. Kontakt na taxislužbu je: 048775369, www.huettentaxi.at. Táto taxi služba pomôže hlavne tým, ktorí si nabalili do batoha trošinku naviac a tak 6-hodinová trasa z Hinterbichl vo výške 1512 m na Defreggerhaus vo výške 2962 m dá poriadne zabrať. Taxislužba za 12,- € na osobu nám ušetrí polovicu námahy. Po ubytovaní sme si vybehli len tak na ľahko na skalný hrebeň, kde je prechod na ľadovec Rainer Kees. Tento skalný hrebeň je veľmi lámavý a dosť nebezpečný. Ústupom spomínaného ľadovca sa z hrebeňa odlamujú celé steny lámavej bridlice, preto sa v súčasnosti používa iná časť skalného hrebeňa na vstup na ľadovec Rainer Kees. Súčasný prechod je asi 300 m vpravo hore od pôvodného, na konci muldy, kde sú rezerváre vody a hadice pre chatu Defreggerhaus.
Na druhé ráno sme vyrazili z chaty Defreggerhaus za krásneho slnečného počasia o 7.00 hodine a na kóte 3666 m sme stáli o 10.30 hodine. Počas výstupu bolo pred nami asi 5 lanových družstiev a za nami ešte viac. Takmer všetky družstvá boli naviazané a so správnym výstrojom. No stretli sme aj niekoľko odvážlivcov. Ak by bola znížená viditeľnosť a nevidíme staré stopy, treba sa držať zo začiatku miernym stúpaním popod steny Rainer Hornu, trafiť na veľké plató, kde je oceľový pútač so zvončekmi a nasleduje záverečný výšvih juhozápadným svahom Großvenedigeru, kde asi v polovici výstupu treba zabočiť vľavo na vrcholový hrebeň a po ostrom hrebeni priamo k vrcholovému krížu.
Niektoré družstvá, aj naše, si cestu späť predlžujú cez Rainer Horn a Schwarze Wand. Samozrejme, ak máme časovú rezervu a dobré počasie. Na chate sa podáva teplá strava a iné nápoje, platí zľava na Alpenverein, variť len vonku, pitnú vodu sme brali na umyvárke, alebo z prameň vedľa chaty. Großvenediger – Veľký Benátčan, vraj preto, lebo z vrcholu vidieť až Benátky.
Großglockner 3798 m
Strecha Rakúska. Najvyšší vrchol našich západných susedov. Preto je lákavý. No pozor, aj klasická cesta cez Malý Glockner je už považovaná za horolezeckú cestu. No a ak trafíte na pekné počasie býva táto cesta ešte náročnejšia, lebo je preplnená vystupujúcimi a zostupujúcimi lanovými družstvami, ktoré sa komplikovane križujú na oceľových štandoch.
Obyčajne záujemcovia výstupu na Großglockner využívajú na prenocovanie vysokohorské chaty Stüdl Hütte vo výške 2802 m, alebo ešte vyššie položenú chatu Erzh. Johann Hütte vo výške 3451 m. Ubytovanie na obidvoch chatách má svoje výhody a nevýhody, no doporučujem si ho vopred rezervovať, nakoľko v sezóne bývajú preplnené. Časove výstup zo Stüdl Hütte na Erzh. Johann Hütte 3 hodiny ľadovcom a zaistenou cestou v skale. Erzh. Johann Hütte – Großglockner 2 hodiny po firne, skale a ľade stále na mačkách. Na tomto úseku treba používať min. 30 m lano, aby sme dosiahli na oceľové štandy po celej trase výstupu. Povrch výstupovej cesty na Großglockner závisí od snehovej pokrývky. Niekedy sa celý výstup robí po firne, inokedy, aj pri našom pokuse, sa ide väčšinou po skale. No stále na mačkách.
Aj nám sa stalo, že uvedené vysokohorské chaty boli obsadené, preto sme sa ubytovali na chate Lucknerhütte vo výške 2241 m. A verte nám, bolo to výborné riešenie. Chata je súkromná, neplatia tam žiadne zľavy, no prítulná, lacná, teplá sprcha po celý deň a personál vychádza vo všetkom v ústrety. Naše družstvo muselo teda výstup na najvyšší vrchol Rakúska začínať vo výške 2241 m. Časove to bolo takto: Lucknerhütte – Arzh. Johann Hütte 4,5 hodiny, oddych a nasledoval výstup na vrchol za necelé 2 hodiny. Takže výstup na Großglockner sa dá uskutočniť aj z nižšie položenej chaty Lucknerhütte. Hlavne, ak použijeme chodník a následne nový klettersteig, ktoré vám skrátia cestu na Arzh. Johann Hütte. Chodník s klettersteigom nájdete len v najnovšom vydaní turistických máp. Trafíte naň takto: 10 minút od Lucknerhütte smerom na Stüdl Hütte treba odbočiť vpravo smer Salmhütte. Dobre vedený turistický chodník a kvalitne vyznačený nás vedie vpravo pod ľadovec Kodnitz Kees, smer Arzh. Johann Hütte. Po ľadovci sa držme tesne popri skalnom hrebeni a stále hľadajme pod jednou skalnou štrbinou žltú tabuľu a oceľové lano. Tam začína nový klettersteig, ktorý nás privedie až na vysokohorskú chatu Arzh. Johann Hütte. Ďalšia výhoda nášho ubytovania bola v tom, že za 9,- € na auto sme sa vyviezli na parkovisko pri Lusknerhaus a za hodinu sme boli v našom druhom domove na chate Lucknerhütte.
Po zdarenom výstupe na dva krásne rakúske velikány Großvenediger a Großglockner sme sa zastavili pri jazere Millstätter See, kde sa dá výborne relaxovať.
-MH-
Kukam na tu fotku hmm a kladiem si otazku naco by som v tako pocasi tam isiel vsak co do vtedy sa chodi s krcahom po vodu …
Vážený pán anonym!
Ja som autor tej fotografie, ktorá Vás prinútila vysloviť a zverejniť svoj názor. Plne s Vami súhlasím, že ten krčah sa raz rozbije. Niekedy je to nečakane pri srdcovocievnych prípadoch, alebo iných zákerných chorobách, na preplnených cestách a veru často sa rozbije aj na horách.
Málokedy sa dá to rozbitie predvídať a chrániť sa pred tým. No ale verte mi, že ja a moji priatelia na tej fotografii sme pred samotným výstupom na najvyššiu rakúsku horu urobili všetko potrebné pre to, aby sme znížili možnosť rozbitia sa toho krčahu na minimum. Nikto nie je nesmrteľný, ani my a plne si to uvedomujeme.
Všetci máme potrebný výcvik a skúsenosti z pohybu a pobytu v takomto vysokohorskom teréne. Ovládame pohyb na mačkách po ľade, firne, alebo skale. Ovládame istenie, samoistenie a vždy máme pri sebe správny výstroj. Pred týmto výstupom sme mali všetky informácie o počasí a boli sme si vedomí, že prípadný zvrat počasie príde až popoludní. Mali sme pripravený variant ústupu a informácie od domácich horských vodcov. Výhodu sme mali aj v tom, že pre mňa to bol v poradí tretí úspešný výstup na Grossglockner, preto sme vedeli čo nás čaká.
Samotný výstup sme začali ešte po tme, aby sme už do poludnia boli na vrchole, vedeli sme že z chaty Arcivojvoda Johann sa dá dosiahnuť vrchol za 1,5 – 2 hodiny a v prípade zhoršenia počasia stihneme sa vrátiť na chatu. Cestou sme stretávali horských vodcov s klientmi, čo nás presvedčilo o schodnosti výstupovej cesty.
Aj pohľad na usmiatych mojich priateľov na lane hovorí o našej dobrej psychickej pohode. To je stav, keď človek každý svoj pohyb a úkon plne ovláda. Takže takto sme sa vybrali do hôr, ktoré mame tak radi. Každý človek (aj špičkový horolezec) je zraniteľný. No pocit, že som urobil všetko pre to, aby sme sa zdraví vrátili domov ku svojim blízkym, je krásny. Nie sme žiadni hazardéri, dokážeme sa vrátiť z pod vrcholu, ak si to situácia vyžaduje.
Toľko na vysvetlenie. Na záver mi dovoľte, aby som Vás pozval na výstup tou istou cestou, ktorú sme absolvovali my štyria v auguste 2011. Možno Vás presvedčím, že také veci, ako vidieť z našej fotografie, sa dajú robiť bezpečne.
Milan Hlavatý