Medzi Povrazníkom a Šajbou (autor foto: RoboV)
Posledná aprílová nedeľa už tradične patrí turistickému pochodu Ponická jarná 30-tka, ktorú 12 rokov organizuje KST Banská Bystrica – Kremnička. Tento rok sme sa však vybrali po novej, netradičnej trase, ktorá nám priniesla množstvo silných zážitkov.
Krátko pred siedmou ráno sme sa v Ponickej Hute stretli ako dvanásti mesiačikovia pod vedením Tomáša. (pozn.: bol aj nultý účastník JanoR, ktorý trasu prešiel vraj omylom o týždeň skôr… :-) V sviežom rannom vzduchu sme sa vydali do Veľkej doliny, kde nás od prvých krokov sprevádzala prebúdzajúca sa príroda. Vetrík bol ešte mierny, relatívne ohľaduplný, aj keď predpoveď bola na výstrahu 2. stupňa. Hore na lúkach nás však neskôr poriadne vyfénoval. Potok Zolná lemovalo rozkvitnuté záružlie a deväťsil, ktorého vôňa sa miešala s arómou ďalších jarných kvetov a dolinou sa niesol bujarý vtáčí spev pripomínajúci vzdialený amazonský prales, takže to bola dokonalá jarná romantika.
Prvú zastávku sme si dali pri hornom medokýši vo Veľkej doline, kde sme doplnili zásoby kvalitnou železitou minerálkou, jedným z najväčších pokladov našej slovenskej prírody. V doline sme nestretli ani živej duše, vďaka čomu nás o zátačku ďalej čakal zážitok, na ktorý len tak rýchlo nezabudneme. Neďaleko rázcestia Granátka pri vstupe do Martinovej doliny sme nad rampou zbadali majestátneho huňatého obyvateľa lesa. Macko si nás prekvapene poobzeral, otočil sa a rozbehol sa hore lesnou cestou preč od nás. Vraj mal biely golierik, akýsi podbradník, ale ten som ja už nevidela. Mne sa zdal taký chlpatý a obrovský a zároveň aj ako taký milý a prítulný medvedík, aj keď viem, že pri strete s ním, najmä ak by som tam bola sama, to mohlo dopadnúť celkom inak.
Plní pocitov z tohto stretnutia o obzerajúc sa okolo seba, či si to chlpáč nerozmyslel, sme vystúpili strmšou skratkou na kopec nad Povrazníkom, kde nás odmenili krásne výhľady. Na vrchole sme si polebedili na slnkom vyhriatej slame a vychutnávali okolitú krajinu. Hrebeň Nízkych Tatier sa síce ukrýval v oblakoch, no ani to neubralo miestu na kráse. Na lúke pod Jaseňovou jaskyňou sa k nám pripojil Juraj, ktorý nás následne previedol malebnými lúkami ponad Strelníky, ktoré ako nevesty zdobili majestátne, na bielo rozkvitnuté, staré čerešne.
Popri starom vleku sme zišli na futbalové ihrisko, a keďže miestny bufet otvára až o poobede, pauzu a niečo pod zub sme si dali na trestnej lavici 🙂 Potom sme pokračovali do doliny Hutnej, a následne hore cez lúky a lesné chodníky až na Včelienec. Tam sme už stretli aj ďalších turistov a dva milé chlpaté poníky. Bohužiaľ išli opačným smerom, tak sme museli po vlastných, lapajúc po dychu strmo hore na Chatu pod Hrbom. Odmenou bola vrcholová prémia v podobe chladeného pivka, kávy, či fajnej polievočky, takže sme rýchlo zabudli na toto trápenie.
V dobrej nálade a s plnými bruškami sme sa vybrali po žltej značke na druhú, kratšiu časť nášho putovania. Jožko nás zabával svojou futbalovou píšťaľkou proti medveďom a popri rozhovoroch o mackoch, prírode aj o všeličom inom sme sa dostali na Žliabky a ďalej na jedinečnú lúku s poslednými kvitnúcimi šafranmi. Chodník bol posiaty vlčími stopami, čo len podčiarkovalo mystickosť a divokosť tohto kraja. Les mal miestami charakter pralesa, so starými, majestátnymi stromami a s kobercom čučoriedok, ale aj tu bolo cítiť výrazné sucho. Snehová nádielka, ktorá mala na jar pri topení napojiť zem, bola aj v tejto sezóne len smybolická, a nedostatok vody tak bolo ozaj cítiť. Spod nôh sa nám prášilo pri každom kroku.
Naskytol sa nám aj smutný pohľad. V menších koľajkách s troškou vody sme našli vajíčka žiab, no bez dažďa majú tieto maličké, nič netušiace tvory, takmer nulovú šancu na prežitie. Bez vody niet života, no bohužiaľ dážď je stále v nedohľadne.
Keďže času sme mali bolo dosť a veľmi sa nám do civilizácie nechcelo, okolo druhej-tretej sme si ešte vylihovali na lúke nad Podbrezovou. Potom sme už len zliezli po zelenej značke dolu, popri domoch, cez most ponad koľajnice až na vlakovú stanicu. Zastavili sa na malé občerstvenie a vlakom či autobusmi sme sa pobrali domov – plní zážitkov, s úsmevom na tvári a, ako to býva, poniektorí aj s nejakým tým suvenírom v podobe prisatého kliešťa 🙂
Ponická jarná 30-tka nám opäť pripomenula, že turistika nie je len o kilometroch, ale najmä o spoločných chvíľach a o vnímaní krásy, sily aj zraniteľnosti prírody.
-Lenka-
