23. novembra 2013, do dňa presne 100 rokov od otvorenia železničnej trate Rimavská Sobota – Poltár, sa vydávame po stopách už zlikvidovanej železnice do Oždian. V niekdajšom mestečku Malohontu nazrieme do kostola, kde sa ukrýva tajomná hrobka majiteľov oždianskeho panstva a nájdeme dieru v plote, aby sme si pozreli takmer ruiny rozľahlého oždianskeho kaštieľa so zarasteným anglickým parkom. Okolo odstaveného množstva prevažne vrakov trabantov prechádzame ponad obchvat Oždian R2 k dolnozahoranskému portálu Oždianskeho tunela a necháme sa viesť bývalým telesom železnice na druhú stranu tunela a opäť (popod) R2-ku k bývalému železničnému mostu pri „vybývanej“ železničnej stanici Ožďany, ktorú osídlila „Romademont“. „Privítací výbor k 100 rokom trate“ tvorí voľne pustená veľká doga, ktorá nás našťastie necháva na pokoji a bez úhony prechádzame ďalej.
Absolvujeme najnáročnejšiu časť túry po zarastenej štreke s klzkými podvalmi, poprerastanými malinčím, ktorú označila Evka za najhorší povrch na tohtoročných túrach. Miloš testuje kvalitu železničného zvršku vlastným telom, kde dáva „papulniaka“ a zvyšok tuctu účastníkov len rozhadzuje rukami pri balansovaní medzi podkýňaním a podšmykovaním. Stanička Sušany nás vyslobodí od krkahájov a tiež zhovorčivým domácim pánom, ktorý nás oboznamuje so zánikom trate a stará sa o staničnú budovu pred zdevastovaním. Paralelnou poľnou cestou sa presunieme do blízkych Hrnčiarskych Zalužian, kde výpravná budova naopak pôsobí ako po vojne, preto radšej mierime do centra obce do miestnej občerstvovne. Fero pôvodne chcel utekať na jednu (autobus), ale napokon sme išli všetci na jedno (pivo, kávu, čaj apod.).
Kvalitne zablatenou poľňačkou sme išli popri potoku Suchá, no skôr ako na suché nohy sme pôsobili, že máme zablatené vibramky. Vedúci Tomáš a ako inak „Jano v čižmách“ to vyhrali, lebo si za obuv zvolili gumáky. V Pondelku (rozumej názov sídla) sme preto namiesto striktného sledovania trate vybrali cestu menšieho odporu – pokračovanie po hlavnej ceste a mastili sme do Maštinca. V miestnej časti Hrnčiarskej Vsi sme nevynechali rýchlu obhliadku miestnej stanice, ktorá dopĺňala obraz skazy železnice a radšej sme mastili k obľúbenej štavici. Pri volebnej miestnosti sme vedome stratili trojicu Kobzovcov, ktorí mastili na skorší autobus a my sme zamierili radšej k minerálnemu prameňu (ochutnávka nesmela chýbať).
Záverečná etapa túry viedla opäť obchádzajúc zarastenú trať a vyhýbanie sa blatistým úsekom cez mestskú časť Poltára – lazy Prievrana. Cez laz Biska na kopec Machulina s lomom na hrnčiarsku hlinu a za Lacovou samotou sme vykonali očistu zablatenej obuvi v potoku Poltarica. Na priecestí v Poltári, kde sa storočná trať pripája(la) na železničnú sieť nám zatrúbila „poltárska strela“, ktorou sme pôvodne chceli ísť do Lučenca. Ale keďže sme ešte nevideli turecký most z druhej polovice 16. storočia, tak pokračujeme do mestskej časti Zelené, kde ho nájdeme. Popri poltárskom kúpalisku sa vraciame do okresného mesta, kde sa v súmraku stráca scenéria zavretých sklární a nechávame sa zlákať ponukou miestnej pizzerie. Nočnou krajinou cestujeme osobákmi z Poltára do Lučenca, do Zvolena a do Banskej Bystrice, kde našťastie vlaky ešte neporušili.
Fotografie od Arpáda si môžete pozrieť na tomto odkaze.
Parametre túry:
- vzdialenosť 23,5 km,
- čas pochodu 6.73 h,
- stúpanie 340 m,
- klesanie 313 m,
- priemerná rýchlosť pohybu 4,5 km/h,
- priebeh túry (záznam trasy).
-TT-
