Časť účastníkov pri zrube Horalka (autor foto: PeterC)
Tradične poslednú aprílovú nedeľu sa uskutočnil 8. ročník pochodu Ponická jarná 30-ka. Tento rok bola úplne nová trasa z Predajnej cez Vepor do Ponickej Huty za ideálneho počasia.
Svoje dojmy z prechodu opísal Róbert:
V Predajnej sme z vlaku o 7-mej vystúpili šestnásti, z toho štyri ženy. Hneď sa k nám pripojili ešte dve účastníčky z južného Slovenska, ktoré sa o akcii dozvedeli z netu a zapáčil sa im tento ťažký výlet. Zdatné boli. Vedeli do čoho idú. Doviezli sa autom. Johnny išiel s bikom z Lopeja sám.
Vedúci nás hneď na začiatku pekným príhovorom oboznámil o podmienkach, hlavne o náročnosti trasy, o výškovom profile, aby bolo jasné, že to nie je len výletík. Spoločná fotka hneď na začiatku, na konci prvej strmej lúky s krásnymi výhľadmi na zasnežené Nízke Tatry akoby predpovedala, že to neprebehne úplne hladko a že asi neprídeme do Ponickej Huty pokope. Vďaka strmému začiatku sme aspoň rýchlo nastúpali nadmorskú výšku a občasné úseky s popadanými stromami priamo na náš modrý chodník nás nijako nevzrušili, ale asi už tam niekde sa začali tvoriť menšie skupinky. Najkrajšie pasáže boli, keď sa hore pod Čierťažou objavili posledné fliačiky starého snehu, hneď bolo aj jeho vôňu cítiť v sviežom vzduchu. Šafrany a ihličnato-machový chodníček, vlčie a medvedie exkrementy a stopy, k tomu niet čo dodať. Na Žliabkoch (pri Kolbe) nás čakal Johnny.
Všetci sme sa stretli na novootvorenej Chate pod Hrbom, kde sme sa najedli a napili, každý už vedel, čo a koľko si môže dovoliť, keďže ešte dve tretiny trasy boli pred nami a hneď od chaty nás čakal riadny strmák na Hrb, ako sa ukázalo, miestami ešte zľadovatelý a šmykľavý. Nasledoval úsek, ktorý všetci vidíme z diaľky z B. Bystrice, ale teraz sme ním prechádzali. Príjemný pocit šliapať po bruchu Vepra. A na jeho konci výhľad na Klenovský Vepor. Niekomu sa zdal veľký (juhoslovenským turistkám), niekomu naopak malý (nám). Na Krížnom sme si dali miniprestávku a ako sme sa blížili k Šajbiansko-Ľubietovskej Bukovine, stretli sme sa s Králikovcami, oddychujúcimi medzi šafranmi na lúke. Pokračovali sme ďalej, dohodli sme sa, že sa počkáme na Horalke.
Trošku sme sa báli, či nebude veľa popadaných stromov medzi Bukovinou a Horalkou. Našťastie nebolo. Neboli ale ani výhľady do krátera Poľany, okrem jedného miesta. Smreky rastú strašne rýchlo. Takže na Horalke sme sa všetci stretli, myslím všetci – prvá skupinka, bolo nás osem. Zase sme sa trošku najedli a napili a keďže alternatívny vedúci výletu Milan Králik ako domáci Poničan to tu naozaj poznal, išli sme za ním. Medvedie stopy v blate sme vnímali skoro ako kravské kopýtka. Dozvedeli sme sa všelijaké zaujímavosti o kedysi slávnom ponickom JRD, aj jelení paroh sme našli a riadne unavení a zničení sme si predsa len dali v zavretej hutníckej krčme aspoň po pive. Ale museli sme krčmárku prosiť, dobre že nie na kolenách.
Túru považujem za vydarenú, počasie nemohlo byť lepšie a nejaké nedorozumenia nestoja za reč a tí, ktorí niekedy chodia rýchlejšie, inokedy chodia pomalšie a naopak.
Parametre túry:
- vzdialenosť 34 km,
- trvanie 7,5 – 11 h,
- stúpanie 1472 m,
- klesanie 1431 m,
- priebeh trasy na mape,
- fotografie od PetraC.
-TT-
