Štart v centre Ľubietovej (autor foto: Vasiľ Poldauf)
Po relatívne upršanom úvode tohtoročného septembra sa počasie 13. septembra 2025 umúdrilo a umožnilo dvanástim turistom a jednému psíkovi z Brezna a jeho okolia, Banskej Bystrice a Zvolena zúčastniť sa poznávacej túry po menej známych, ale aj neznámych historicko-geografických zaujímavostiach Ľubietovej a jej blízkeho okolia.
Túra začala v historickom centre Ľubietovej, kde sme si prezreli a niečo povedali o významných rodákoch, miestnych stavebných pamätihodnostiach, pamätníkoch a udalostiach k nim sa viažucim. Navštívili sme evanjelický a. v. kostol a v ňom využili prítomnosť brigádnikov, ktorí upratovali priestory veže a tak nám umožnili vystúpiť priamo k jej zvonom.
Od kostola sme sa presunuli ulicou Vôdka, ktorá nesie meno po potoku, ktorý ňou preteká a pristavili sme sa pri asi 3 metre vysokom vodopáde, ktorý vznikol prielomom toku cez vulkanické bralo. Tu sme sa rozlúčili s jedným účastníkom a pokračovali sme cez rosou zmočené jesenné lúky na zelenú značku smerujúcu do Slovenskej Ľupče. Povyše evanjelického cintorína sme sa zastavili na mieste nazývanom „Na obraz“, kde do konca 19. storočia bol na drevenom stĺpe plechový obraz s namaľovaným Turkom, ako padá z koňa. Podľa historických prameňov sa vraj potiaľto dostali Turci pri obliehaní Ľubietovej. Tu sme si pripomenuli aj miestneho protitureckého bojovníka Vavra Brezuľu povesťou, ktorú nám prerozprával Stano zo Zvolena. Potom sme pokračovali ďalej po zelenej popri miestach, kde sa ťažila hrnčiarska hlina až na Šibenice. Tu sme si pri výhľade na centrum obce urobil občerstvovanciu a fotografickú prestávku a pripomenuli právo vtedajšieho mesta súdiť jeho obyvateľov, vydávať rozsudky všetkého druhu – od kľačania pred oltárom cez žalár až po vešanie hláv.
Posilnení sme pokračovali ďalej cez „Lavínu“ – zosuv pôdy z jari roku 1977. Ukázali sme si neskutočnú silu prírody a jej následky. Hrboľatým terénom zosuvu sme sa opäť napojili na zelenú značku, aby sme sa od nej v sedle Chotárna pri hraničnom kameni medzi mestom Ľubietová a panstvom Ľupčianskeho zámku opäť odtrhli. Prešli sme popod Sklolam cez lúku Černochovo s výhľadmi na západný hrebeň Nízkych Tatier a Ľubietovský Vepor. Odtiaľ sme zišli na dolinu potoka Hutná na začiatok obce s názvom Huta. Tu sme sa pristavili na mieste, kde stála prvá vysoká pec v Uhorsku a stála železná huta do začiatku 20. storočia.
Z Huty sme začali stúpať dolinou Vápenica. Nakrátko sme odbočili k malej jaskynke nachádzajúcej sa v masíve Kupcovej poľany – Kupčovie izbička, v ktorej sa našli artefakty o jej pravekých obyvateľoch a lebka jaskynného medveďa. Jaskynka je obývaná dodnes, čo prezrádzal zápach po jej štvornohých obyvateľoch. Potom sme pokračovali lesnou cestou až na samotný hrebeň masívu Havranej. Tam pri nádhernom výhľade sme sa posilnili a pokračovali ďalej poľovníckym chodníkom popri zaujímavých skalných útvarov do sedla pod Vysokou a odtiaľ na samotnú Vysokú.
Vysoká – ako vždy – ponúkla nádherné výhľady do Zvolenskej kotliny, na Kremnické, Starohorské, Veporské vrchy, Poľanu, Veľkú Fatru, Nízke Tatry a ďalšie pohoria. Z Vysokej nasledoval vytúžený zostup do dediny. Z lesnej cesty prechádzajúcou úbočím Vysokej sme ešte odbočili na zaujímavé miesto ukryté v dubovom lese – Drobné skalčie – kamenné more, ktorého názov celkom nezodpovedá veľkosti balvanom nachádzajúcim sa na ňom. Z kamenného mora sme sa po tretíkrát napojili zelenú značku, ktorou sme zišli cez osadu Močilie a popri rímsko-katolíckom kostole sv. Márie Magdalény zo 14. storočia späť do centra obce.
Hoci celý deň sme sa pohybovali voľným tempom, do odchodu autobusu nám ešte ostal nejaký čas, ktorý nám umožnil uskutočniť v kaviarničke „Na rožťoku“ záverečnú tlačovku. Účastníci sa jednoznačne zhodli, že spokojnosť z prejdenej trasy, zážitky a nové vedomosti mnohonásobne prevýšili únavu po 17 km a 7,5 hodinách chôdze.
-Juraj Čief-
