Ľadovcom na Ortler
Náhodou sa mi dostal do rúk väčší farebný plagát s alpským končiarom Ortler, vysoký 3905 m. Svojou krásou ma zaujal a až som zistil, že krásavec bol do roku 1918 aj nám Slovákom v rámci Rakúsko–Uhorskej monarchie najvyšším štítom, bolo rozhodnuté. Ideme na Ortler normálnou cestou ako vysokohorskí turisti.
Na internete som zistil, že Ortler sa nachádza v severnom Taliansku v autonómnom regióne Horná Adiža, alebo Južné Tirolsko, kraj Reinholda Messnera.
Východisko pre výstup na Ortler je malé mestečko Sulden 1866 m n. m. Zvolili sme si najkratšiu a najrýchlejšiu trasu a to: Banská Bystrica – Viedeň – Innsbruck – Sulden. 930 km sme prešli aj s prestávkami za 11 hodín. V Suldene sa dá parkovať bez poplatku vedľa kostola, je to blízo údolnej stanice sedačky. Normálna cesta na Ortler vedie hrebeňom Tabaretta a až po Payerhütte tam vedie zo Suldenu značená turistická cesta. Z parkoviska prejdeme smerom na západ pomedzi budovy hotelov, kde pod strmým svahom začínajú všetky turistické chodníky. Náš chodník má číslo 4 a privedie nás najskôr ku chate Tabarettahütte vo výške 2536 m a potom ku chate Payerhütte vo výške 3020 m. My sme si zvolili za východisko chatu Payerhütte, ktorá má kapacitu 100 lôžok. Ubytovanie treba si objednať, lebo hlavne cez víkendy je chata preplnená. V núdzi sa dá použiť aj Tabarettahütte, no stratí sa asi 2 hodiny nástupového času. Na Payerhütte stálo ubytovanie v lágri na preukaz Alpenverein 49,- € s polpenziou. Hlavne na večeru sme mali štyri chody a naša krvopotne vynesená strava z batoha zostala v hanbe. Raňajky o 4.30 h, pivo za 4,50 €, WC primerané nadmorskej výške. Od auta na Payerhütte treba počítať 5 – 6 hodín. Pred večerou sme si prešli časť trasy výstupu, ktorú budeme ráno absolvovať pri čelovkách. Predídeme blúdeniu v skalnom teréne a omakáme si ťažké partie na hrebeni Tabaretta.
Mapa okruhu
Ráno budíček, raňajky a odchod na Ortler. Prví odchádzajú vodcovia s klientmi na lane a za nimi celé osadenstvo chaty. Už na chate mali všetci sedačky a prilby na sebe. My sme sa naviazali až tam, kde sme včera došli na prieskume. Od Payerky ideme chodníkom takmer vodorovne popod výrazný Tabarettaspitze, ktorý traverzujeme vpravo. Potom cesta vedie späť na hlavný hrebeň cez niekoľko ostrých výšvihov a vežičiek do II. stupňa obtiažnosti. Nasleduje Kettenwand (Reťazová stena), ktorá je celá zaistená reťazami. Za Kettenwandom je najťažšia časť skalného výstupu, kde sme sa naviazali a istením prešli tento trojkový výšvih. Na tomto mieste je niekoľko borhákov, kde sme použili expresky. Nasleduje vodorovný traverz vpravo popod masív Lombardi, v závere zaistený reťazami, ktoré nás privedú na začiatok ľadovca, kde sme si obuli mačky. Je sedem hodín ráno, preto mačky len tak vrždia pri dotyku s ľadovcom. Naviazaní na spoločnom lane stúpame k nášmu vrcholu po chodníku, ktorí zanechali horskí vodcovia pred nami. Najťažšie miesto bolo pod bivakom Lombardi, kde strmý svah a modrý ľadovec nás otestoval v chôdzi na predných hrotoch mačiek. Rebríky na odtrhnutej hrane ľadovca sme ani nepoužili, lebo boli zaviate snehom. Záverečné plató a sme na najvyššom vrchole bývalej monarchie. Zostupujeme tou istou trasou, no slniečko urobili z tvrdého firnu mäkkú kašu. No aj tak sme to zvládli. Chceli sme si ešte predĺžiť pobyt pod Ortlerom, no Payerhütte bola beznádejne obsadená. Preto sme ešte popoludní zišli na nižšiu chatu Tabarettahütte, kde sme sa ubytovali. A spravili sme dobre. Tabarettahütte je lacnejšia a pohodlnejšia. Priamo od chaty je aj nástup na novú ferratu, ktorou za tri hodiny prídete priamo na Payerhütte.
Výstup: Payerhütte 05.25 – Ortler 09.15
Zostup: Ortler 09.30 – Payerhütte 13.15
A teraz niečo na porovnanie čo sme zažili pod Ortlerom a s našim Gerlachom
Horná Adiža urobila všetko pre to, aby sa na jej najvyšší vrchol mohol dostať každý, kto na to má. Dostatočný prístup k informáciám, až do 3000 m výborný značený turistický chodník, Payerhütte so všetkým čo potrebuješ, od chaty na vrchol ťažšie miesta na skale zaistené reťazami, ktoré nikoho nelákajú, na ľadovci pomocné štandy a fantastickí horskí vodcovia. Sú to Páni vodcovia. Slušní, prívetiví a ochotní kedykoľvek pomôcť. Na ľadovci sa mení stav povrchu každý deň a vodcovia vždy perfektne smerujú chodníky tak, aby sa nebezpečenstvo znížilo na minimum. V skalnom teréne, kde je riziko zablúdiť, postavili množstvo mužíkov, aby všetci vedeli trafiť správny smer. A mužíci sú tam stále, nikto ich nerozoberá. Učia svojich klientov na lane, že pri zostupe sa musí v hlbokom snehu vyhnúť ten, čo zostupuje. Všetci sme to veľmi ohodnotili, nakoľko ten čo vystupuje, melie obyčajne z posledného. Pri stretávke horskí vodca sa pozdraví, povie vám koľko máte ešte na vrchol, nekritizuje vás za zlý postup vášho družstva, nepovyšuje sa a vám je zrazu okolo srdca tak príjemne teplo. Vďaka vám horskí vodcovia z Hornej Adiže. Nakoľko chodím často aj na náš Gerlachovský štít, prial by som si zažiť časť toho čo som spomenul aj pri výstupe na náš najvyšší končiar.
– Milan Hlavatý, júl 2018-
