V dňoch 7. – 11. marca sa 11-členná skupina pod vedením Tomáša vydala na tradičné zimné dobrodružstvo na Zakarpatskú Ukrajinu. Tento raz bol zimným cieľom Sinevirský národný park v divokom karpatskom pohorí Horhany. Až na stav ukrajinských ciest na prelome zimy a jari prebiehala cesta hladko. Záverečnou bodkou na dojazde do dedinky Sinevirská Poljana bolo namiesto cesty neposypané ľadové koryto s metrovými mantinelmi, kde sme sa museli vyhýbať protiidúcim vozidlám (alebo oni nám?). V dedine nás už čakal pán domáci, ktorý nám naložil batožinu na malé sane, ťahané koňom a vydali sme sa na hodinový výstup na lazy Pereniz v nadmorskej výške 1000 m. Romantiku miesta umocňovali záľahy prachového snehu, na ktoré boli účinné len naše snežnice či skialpy. Ubytovali sme sa novovybudovanej poschodovej chate a v starej dreveničke, kde nám pani domáca naservírovala chutnú večeru.
Na druhý deň sme sa zobudili do jasného mrazivého rána, kde budúci jar pripomínali len jahniatka, kotiace sa v blízkej maštali. Drevenice pod záľahou snehu nás utvrdili v tom, že dnešná túra nebude prechádzkou a už prvé metre výstupu k hore Popadja dávali zabrať. Nekonečný traverz jej východného úbočia uberalo zo síl na čele našej skupiny, kde bolo treba v panensky neporušenom snehu prešlapávať stopu. Na poľane v sedle medzi Popaďou a Kančom sa nám otvorili krásne výhľady na Horhany a čakal nás záverečný stupák v pravom slova zmysle na vrchol hory Kanč (1578 m), kde sme zvolili cestu priamo nahor. Direttissima nakoniec ostala nepošľapaná Miladkou a Janom, ktorí sa vrátili späť na lazy. Vrcholové partie hory boli obalené snehom a náročné stúpanie sa vyplatilo minimálne pre snehové sochy smrekov, ale hlavne pre nádherný kruhový výhľad z Kanču, kde sme mali celé Východné Karpaty ako na dlani.
Druhá túra smerovala na horu Kamenka (Kamjanka / Kamjonka) z horského priesmyku – pereval Perechest, kde nám opäť dal zabrať hlboký neprešľapaný prachový sneh. Všetci účastníci za ideálneho zimného počasia vystúpili na hrebeň hory (stredný vrchol v masíve) a obaja Tomášovia s Hankou došliapali až na hlavný vrchol vo výške 1578 m, odkiaľ sa opäť ponúkali krásne výhľady na ukrajinské Poloniny. Večer tradične prebehla zábava a čakal nás deň na presun z lazov do „civilizácie“.
Ťažko sa nám lúčilo s malebnými sinevirskými lazmi Pereniz a pohostinnosťou Fjodorovej rodiny, preto sme si atmosféru karpatského vidieka vychutnali ešte na špeciálnej bohoslužbe východného obradu s milodarmi za chudobných v drevenej cerkvi v Sinevirskej Poljane. Poslednú noc sme strávili v známej zakarpatskej dedine Koločava, kde sme doslova skolaudovali nový penzión ako prví hostia a pár z nás nevynechalo návštevu legendárnej Četníckej stanice, kde sme si dali večerné pivko.
-TT-
